19. septembra 2016

Pondelok arktický ako nikdy predtým

Asi, nemám po ruke kalendár. Každopádne, dnes je pondelok - a ja som klasik, pre mňa je to vždy najhorší deň v týždni. Dnes mám však pekný pondelok.
Stihla som si len pozrieť, že vlani bolo 19. 9. v sobotu. Inak nie, Iľko nehlásil snehové prehánky, a keby aj, tak by to bolo skôr znamenie, že si máte vytiahnuť zo šatníka plavky. Ale o tom som nechcela.

Mám rada sviatky. Vianoce, narodeniny, čokoľvek. Mám ale rada aj dni, kedy sa nestalo nič mimoriadne. Nič mimoriadne - a aj tak mám dôvod pripomínať si konkrétny dátum každý rok stále dookola.

Narodeniny sú fajn. Ale máte v pamäti deň, nejaký váš špeciálny, v ktorý keby sa niečo - vtedy úplne banálne - neudialo, možno by váš život teraz vyzeral od základov inak? Aj ja mám taký!

Dokonca v útrobách tohto článku som sľubovala, že vám o tom raz porozprávam. Neviem, zaujímajú vôbec niekoho takéto z-hlbín-mozgu-drísty?

19. 9. 2007 bol pre mňa úplne obyčajný deň. Aj tak mi však stojí za to, nechať si tých pár čísielok spolu s istou čarbanicou raz vytetovať. Prečo vlastne? A prečo som to zaradila aj do rubriky Music pub? O tom píšem tento vylievačkodušičkovský egohladkací článok.

(zdroj)

Vlastne nie, má to hlbšie korene. Na deň si nespomeniem, ale keby som sa v niektorý letný deň roku 2001 nestala majiteľkou svojho prvého škrečka (čauko, Hamtaro!), asi by aj ten 19. september pred takmer desaťročím nemusel dopadnúť rovnako. Malý, nevinný hlodavček ma dostal na Škrečko Boardy, fórum, na ktoré som chodievala s podobným entuziazmom ako rovesníci na Pokec. S niektorými osobami odtiaľ sa bavím dodnes.

V onom roku 2007 som si rada čítala blog užívateľky ŠB, s ktorou sme občas prehodili na ICQ pár slov cez písmenká (ahoj, Vevi! :D ). Stále častejšie však spomínala v článkoch akýchsi Arctic Monkeys, asi nejaká skupina, zahniezdila sa už aj v designe. Raz som tu postrehla, že pod MENU položkami sa objavil aj ich song.

A to sa presne stalo 19. 9. 2007, pustila som si práve ten song. Nič zaujímavé, že? Objavila Ameriku nejakú trápnu kapelu, počúva to dodnes a svet sa nezrútil a hrabe jej z toho doteraz. Uveďme si to ale na správnu mieru.

*

Mohla som mať 12 rokov, rýdzi predpubertálny vek, kedy keď nie ste ukecané bláznivé decko akoby poháňané baterkami, nemali ste šancu zapadnúť. Neviem ako je to teraz, no vtedy nebolo cool byť mámvpičistický samotár. Nebavilo ma umelo nabaľovať chalanov, líčiť sa, čítať puberťácke mesačníky a čo je podstatné - nebavila ma a nepočúvala som vôbec žiadnu hudbu. 

Dovtedy, celý môj krátky živôtik, nepáčilo sa mi vôbec nič, hudbu som mala za úplný nezmysel, omyl vesmíru, ktorý vyrušuje moje úbohé ušičká cez prestávky pri kreslení si. (Teda, ak nepočítame z útleho detstva moje tanečky na Martina Madeja, Senzi Senzus a zvučky z Playstation hier.)
Avšak vyrastala som medzi ľuďmi, ktorí mali denno-denne zapnuté len komerčné rádio a vo svojich prvých mobiloch sa chválili všetci rovnakými pesničkami. Väčšinou nejaký pop. Samozrejme, vrátane domáceho prostredia.

Keďže počítač vtedy veľmi málo ľudí využívalo na hľadanie informácií (od istého roku sme boli radi, že si vieme zahrať Pinball a dostať sa do Skicára) a všetci okolo mňa mali totožný hudobný vkus, myslela som si, že hudba je len tá, ktorá sa tiahla z rádií. Že nič iné nie je. Nič iné som nielen, že nepočúvala, ale ani vôbec nepoznala. Aj keď som preto bola za podivína, vlastne som za to rada a čudujem sa, že ma to nákazlivé okolie neovplyvnilo.

A potom teda nastal TEN deň (všetko som si vtedy zapisovala do denníka, preto si to pamätám :D ), kedy som si pustila toto.



Teraz môžem povedať, že to nie je žiadna priekopnícka pesnička, bola zložená z recesie, nie je v podstate ani ich vlastná a celá ich tvorba je iná, než tento počin (ktorý ale aj tak rada počúvam doteraz, veď a čo). Bola to ale asi prvá pesnička v živote, ktorú som sa sama donútila pustiť si. Sranda, bolo to také iné, než hudba, ktorú som nedobrovoľne počula dovtedy. Dokonca som si povedala, že sa mi to celkom páči. A už len tým je to pre mňa "priekopnícke" - donútilo ma to pustiť si ďalšie skladby!

To som sa už začala viac baviť aj s autorkou blogu (V), ktorú som poprosila, nech mi toho pošle viac.

*

Začalo moje typicky pubertálne, fanúšikovské obdobie, kedy som si z notebooku potajomky doma cez Bluetooth posielala prvé songy (až kým sa každý nezačal pýtať "ty počúvaš hudbu?"). Konečne som aj ja mohla byť v škole za cvoka s tromi pesničkami v telefóne. :D
Pravdupovediac, polroka som nepočúvala inú kapelu, pretože som si navrávala, že to mojim platonickým láskam nemôžem urobiť - samozrejme nemožné, tu si môžete pozrieť, na aké číslo sa počet tých interpretov u mňa zvýšil. Čierny kôň v podobe Arctic Monkeys ale vždy bude u mňa prvý.

Vyvinulo sa to do takej miery, až sa mi zachcelo založiť si vlastnú skupinu. Bolo to dosť dlhé obdobie a keby som nebola ľavá, ani teraz by som neprotestovala, hrajkať si aspoň súkromne v izbičke. Samozrejme, vtedy ako správny teen, som túžila po trošku väčších vystúpeniach, hehe. 
Vlastne niekoľko rokov som len pachtila po tom, mať vlastnú elektrickú gitaru. Písala som si texty songov, navrhovala názov skupiny a premýšľala, či sa pohybujú v našom mestečku podobní exoti. 

Nuž, skupinu nemám doteraz, schopnosti hrať na iný nástroj, než nervy a počítačové hry tiež nie, ale gitara sa mi splnila, síce "len" akustická, ale aj tak ju ľúbim a na strednej som ju predsalen raz prevetrala na vianočnom programe. Konalo sa to síce v deň konca sveta (21. 12. 2012), ale našťastie ako vidíte, nespôsobila som ho. Ináč volá sa Jamie, podľa člena AM. Všetky mená ostatných členov obsadili moje bývalé škrečky.


*

Akákoľvek povaha ste, o svoju záľubu sa každý občas rád delí. Okolie mi v tomto nehralo veľmi do karát, radšej som trávila čas na nete dopisovaním si s "podobnými krvnými skupinami", medzi ktorými začala byť častejšie aj V, plus ďalšia baba, ktorú táto mánia držala tiež. Predabované videá s AM, niekoľko kapitol neskutočne trápnych noviel v hlavnej úlohe s nimi (dnes sa tomu hovorí fanfiction) a ja si hovorím, kde sa stal ten skrat v mozgu, že sme dokázali priniesť na svet také skvosty?
Každopádne, ak je to pravda, že výbuchy smiechu sú zdravé, potom v tom období som bola ultra fit.

Výbuchy smiechu sa neskôr stali dvojnásobné, pretože som si aj v tejto "krabici sveta" našla kamošku, s ktorou sa bavím doteraz (ahoj, Zuzka :D ), chodili sme na školské výlety, nahrávali si rozhovory v mojom vchode... Dnes sa tomu hovorí, že vlogy, priatelia, a mohli sme na tom kurevsky zarobiť, začali sme to natáčať ešte predtým, než si Gogo založil youtube kanál! Chodili sme na koncerty, spolu sme absolvovali aj svoj prvý s takou pravou rockovou atmosférou, čo bolo maximálne trápne, ale tak spomienky sú.

(zdroj)
Al sa narodil 6. januára, deň pred mojími narodeninami (keď neberieme do úvahy roky), čo je ďalší fakt, ktorý ma v tom školskom čase potešil a je fakt, že v mnohých videodenníkoch a rozhovoroch reagoval podobne ako by som to urobila tiež. Bolo mi zvlášť sympatické, že chalan pôsobil na mnohých nafúknuto, možno preto, že sa stále na koncertoch neslniečkoval, neusmieval ako lipový, bol kvázi "nudný", no ja mu práve za toto dávam plusko. Uvedomila som si aspoň, že je to normálne, že je nás takých chladnokrvňákov viac, no to nutne nemusí znamenať, že ste chybný človek.

Vtedy som mala dosť nízke sebavedomie. Nevedela som sa predať, bolo mi nepríjemné, keď som bola terčom posmechu, pretože som absolútne nezapadala "do voza". Niežeby som chcela byť nasilu iná a nebyť ovca, ako je to dneska moderné. Mala som skrátka svoj svet a nechcela som sa ho vzdať len preto, aby som zapadala. Ale vždy, keď mi bolo do plaču z toho, že som nezvládala svoju odtrhnutosť a to takpovediac svojou vinou... spomenula som si na to, že tu nie som sama s kamenným výrazom v tvári. Vždy som si povedala, že tu je ešte niekto, kto pôsobí podobne flegmaticky. Alex z AM. A tak som sa upokojovala tým, že je to v poriadku. Bol to môj platonický liek, moja oporná vŕba, aj keď som ju nikdy nevidela a tak nemôžem posúdiť, či som toho človeka správne odhadla. Ale to vôbec nevadí. V školskom veku bolo pre mňa veľmi ťažké nebrať si veci osobne. Mať svoj platonický vzor mi pomáhalo.

Ani neviem ako, po nejakom čase som si uvedomila, že zrazu sa už nespolieham na tieto predstavy. Prestalo mi robiť problém nielen vyjadriť sa, ale čo je dôležitejšie, hlavne obhájiť sa. Veriť tomu, že nielen rozprávam do vetra, ale aj mám pravdu. Začala som sa chápať ako ucelený objekt, akosi som sa "spoznala". Že som OK. A nepotrebujem už na to vzor, aby som sa v tom ujasnila.
Hej, neznášam veľké falošné kolektívy, zakoktávam sa, potkýnam sa na rovine, mám úzkostnú poruchu, nie som pesimista, ani premotivovaný optimista, mám trápne poznámky, ale čo už.

Čím viac dospievam, tým väčší problém mám aj s tým, že nechápem svet ako trh práce a továreň na deti. Často počúvam - "ale v reálnom svete to chodí inak, ako si to ty predstavuješ". Ja to ale chápem a práve to sa mi nepáči! Všímam si, že mnohí ľudia so stereotypnou prácou stratili svoju osobnosť. Nejde ani tak o tú stereotypnosť, keď nemáme na výber. Ale o to, že oni sa úplne zmierili s tým, "aký je svet".
Ok, o inom som chcela.

*

4. 7. 2009 sa mi konečne mohlo splniť pozrieť si mojich osobných Beatles medzi kapelami, potvrdil ich totiž festival Rock For People. Mala som sa tam prvýkrát stretnúť s mojími internetovými kamoškami, V a tou druhou. Vlastne to mala byť moja prvá hudobná akcia medzi toľkými ľuďmi s podobným hudobným vkusom. 

Asi chápete, čo som prežívala, keď mi rodičia kúpili lístok. Ťažko to aj opísať. 

A asi chápete, čo som prežívala, keď sme museli lístok predať, pretože nebolo z čoho zaplatiť cestu, stravu a podobne. Čo to bolo, keď som si na hojdačke na dvore písala do denníčka a v ten deň, na mieste, kde som skrátka mala byť, hrali oni. Keď viete, pre mňa to nie je len o tom, hovoriť o nich ako o obľúbenej kapele, to je dosť povrchné. Ich objavenie mi zmenilo to, ako sa môj život odvtedy vyvíjal. Možno to znie megalomansky, ale je to tak. Teraz som možno mohla vymetať kolotočárske pajzle, s výstrihom po kšá, s "neviditeľnými" (aj tak ich vidno) ramienkami a potkýnala by som sa nie o chodník, ale o nejaké vražedné klepetá na topánkach (čítaj: 15cm podpätky). Poprehadzovať dákych šampónkov cez posteľ. A ono nič?! Vďakabohu!
No, skrátka som moju absenciu na RFP spracovávala dosť dlho, polroka som to znášala veľmi zle.

Okrem iného som mala rokmi ďalšie asi 3 príležitosti ísť na ich koncert, tento rok aj na spevákov vedľajší projekt, ale chápete ako to býva, buď nemáte peniaze, alebo nemáte s kým

Raz, to bolo v 2010, ma V prehovorila, aby som s ňou šla na našu Pohodu. Nie, nehrali tam. Čakala som do posledného mesiaca (vtedy som netušila, ako náročne funguje pozývanie kapiel na takú akciu) a vlastne len kvôli nim som tam šla, aj keď ma to potom sklamalo. :D (Keď nepočítame stretnutie s V a ďalším kamošom, čo bola ďalšia moja "výhovorka".)
A viete čo? Odvtedy som nevynechala ani jeden ročník. Je to tam skrátka pekné, vyhovuje mi to tam, nemusím cestovať viac ako 6 hodín a zoznámila som sa tam s ďalšími zaujímavými ľuďmi. 

Celkovo som si svojím hudobným vkusom pritiahla k sebe všelijakých jedincov, aj v mojom okolí sa ich zopár našlo - niektorí ma sklamali, niektorí sú skvelí. S niektorým chodím (ahoj, Mariánko :D ). Neviem, kto by zvládal moje vrtochy a debilné nápady viac ako on. Síce sme sa dávali dokopy dlhšie, než napršalo a uschlo, ale už nám to môže byť jedno - aj keď sme teraz na diaľku ako v podstate skoro so všetkými, s ktorými sa bavím. 
Doma sa však stále cítim ako mimozemská návšteva, to sa priznám, cítim sa najbližšími absolútne nepochopená, aj keď práve oni by mali byť mojou najväčšou oporou... ale to nič, škoda len, že s tými, ktorých mám skutočne rada, sa nemôžem stretávať častejšie. Poznáte to? Ale aspoň tá Pohoda.

Práve vďaka Pohode som objavila obrovské množstvo hudobných pokladov. Nielen priamo tam, ale obecne ma tento festival naučil otvárať sa aj iným žánrom, pochopiť ich, hľadať si novú hudbu... Chápať hudbu ako kamoša, nielen ako hit, na ktorý sa tancuje a ktorý každý pozná. Toto vnímam stále ako problém u mnohých - keď im pustíte niečo mimo rádiovej kultúry a oni vám povedia: "Toto nepoznám, vypni to. Tu sa nespieva, to je blbosť."

(zdroj)

*

Teraz mám možno toľko rokov, čo oni na tejto fotke. Pamätám sa, ako som ich považovala za strašne starých.

Ani ich nepočúvam tak často, ako by možno niektorí očakávali. Pustím si ich možno raz za niekoľko mesiacov.
Viem však, že to bude večné, aj keby mali úplne skončiť. V "začiatkoch", keď som mala prvé takéto časové rozmedzie, kedy som ich nepočúvala snáď aj polrok, som sa sa obávala, že som s nimi skončila. Ale nie, to nie je koniec.
Časom som zistila, že to nie je o tom, ako často ich počúvam alebo nepočúvam, ale o tom, ako im ďakujem. Nie je to len o hudbe. 

Je to zvláštne, vychovávať sa hudobne sama. Vždy som obdivovala rodiny, v ktorých deťom rodičia púšťali zo starých platní Beatles. Ušetrilo by mi to starosti neskôr. :D
Samozrejme, sranda, toto sa ovplyvniť nedá. Ja som aj tak rada, že je to takto. Takto sú práve AM moja prvá brána k dobrej hudbe vôbec. Ale decká, dajte si občas niečo vypočuť od rodičov, aj keď je to "stará vykopávka", možno to neskôr oceníte. Minimálne sa naučíte tolerovať rozdielny hudobný vkus.

*

AM majú momentálne prestávku, pár z nich má teraz detičky. Ktovie, či sa mi niekedy podarí ísť na ich koncert. Bola by to paráda, keby áno. A keby náhodou nie, tak to možno tak má byť. 

Aj tak im ďakujem:
- Za to, že som si vďaka nim našla zaujímavých ľudí, s ktorými sa doteraz bavím (aj keď menej, je to ako práve s AM: to nie je o tom, ako často sa spolu bavíme, ale o tom, že viem, že to stále trvá)
- Za to, že vďaka nim som prestala vnímať hudbu len ako produkciu hitov.
- Za to, že som ju vôbec začala počúvať, aj keď to bolo to posledné, s čím som počítala, že sa stane.
- Za to, že len vďaka nim som objavila ďalšie hudobné poklady (napríklad We Are Scientists a ich dojemnú pesničku, ktorá sa k tomuto článku náramne hodí *srdiečko*).
- Za to, že ma dostali na Pohodu, aj keď na nej vtedy nehrali.
- Za to, že ma takýmto cestovaním a spoznávaním naučili, že svet nie je len to fádne, čo vidím okolo seba, že inde sa môže žiť inak.
- Za to, že chodím na koncerty a nie do kolotočárskych zafajčených pubov. No, pokiaľ sa tam nehrá dobrá hudba teda.
- Za to, že mám teraz vzťah s niekým s podobne retardovaným zmýšľaním - pretože som prestúpila na inú strednú, ku vyššie spomínanej babe, s ktorou sme počúvali (aj) AM. Vlastne keby som mala iný hudobný vkus, možno by sme sa ani neoslovili.
- Za to, že boli cez môj najkritickejší vek mojou obrovskou psychickou podporou.
- V podstate za to, kým teraz som.

Som, kto som, aj vďaka nim.
(Trápna hláška z nejakej reklamy, ale hodí sa. Zdroj neuvediem, telku pozerám raz za uhorský rok, takže si ho nepamätám.)

Stále nemôžem uveriť, že je to už deväť rokov...



Máte radi Arctic Monkeys?
Máte svoju obľúbenú kapelu, ktorá na vás takto vplývala?
Máte všeobecne svoj deň, ktorý keby nenastal, mohol by váš život teraz vyzerať úplne inak?

2 komentáre:

  1. Zvláštne ako ta niektorá kapela dokáže ohurit natoľko že vďaka nej si nájdeš ten pravý smer. Hmmm v mojej dobe toho veľa na výber nebolo ale za to že teraz povuvam rock môže Matko durinda ktorého sestra pustala od rána do večera na gramafone ešte. A za moju lasku k folku môžek rKarel Plíhal hmmm. Nesmej sa ja mám fakt široký záber. K vaznej hudbe som sa dostalav vdaka Solvejzinej piesni. TakTakéto tvoje lásky ostanú v tvojej duši hoc už dávno pocuvas niečo iné. Ale vďaka nim si sa niekde posunul.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Však? Určite by som niekedy nepredpokladala, že niečo také je možné. Sestra robila veľmi dobre, vy ste to teda mali asi v rodine, že? A čo sa týka toho zvyšku, tak nie je na čom sa smiať, mne by tiež asi praskla hlava, keby som stále počúvala to isté. Akurát k vážnej hudbe som si zatiaľ cestu nenašla, ale to ma skôr mrzí, skúsim jej dať ešte šancu. Ako sa vraví, z každého rožku trošku. :)

      Odstrániť

Ďakujem za prečítanie článku. Ak sa rozhodneš zanechať tu reakciu, budeš odmenený/á pamlskom v podobe mojej odpovede.
Muc!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...