7. januára 2016

Zopár ponovoročných slov

Vítam vás v novom roku, milí čitatelia hoppies, dnes prichádzam s článkom, ktorý pôvodne mal byť len súčasťou toho, ktorý bude nasledovať hneď za týmto, ale keďže ako vždy som sa rozpísala viac, než som chcela, rozhodla som sa to rozdeliť. O to sviatočnejší dôvod tak učiniť práve dnes, na moje narodeniny (no dobre, mám ich poslednú minútu), kedy som chcela určite nejaký článok zverejniť. Tak toto rozdelenie asi využijem na menšie vykecanie sa a spravíme si osobnejšiu atmosféru, aj keď práve od toho som si tu už trochu odvykla.

náhodná fotka maličkej Ňufky, ktorá nás vlani opustila a zaslúži si tu mať miesto, keď sa sem iný obrázok nehodí

V prvom rade začnem tým, že by som vám chcela do nového roka popriať všetko dobré, nech sa vám vydaria vaše plány (o tom, ako ich jednoduchšie naplniť, si možno niekedy povieme) a hlavne, čo som zistila, že je pre mňa hneď po zdraví najviac naplňujúce - riskujte! Mne sa vďaka boju so strachom podarila úžasná vec, ktorú som v kútiku duše fakt chcela dosiahnuť, ale stálo ma to nejaké úsilie a zároveň by som do poslednej chvíle nepovedala, že sa to naozaj podarí! A verte, hovorím vám to ako človek bojujúci s úzkosťami, ktoré mi znemožňujú brať ľahkovážne dokonca aj niektoré bežné situácie. Za výzvu považujem mnoho vecí, ktoré iní považujú za bezpredmetné a bežné. Môj uplynulý rok môžem považovať za jeden z horších, ale to, čo ho vyvážilo, boli práve tie dni, kedy som zariskovala. Neboli to veľké risky obecne, ale mňa posunuli. Do víru odvážnych ľudí sa vkrádam dlhé roky, no stále viac zisťujem, ako sa zlepšujem. Je to však len štart, v tomto roku budem potrebovať odvahy viac, preto moje jediné predsavzatie bude riskovať veľmi veľa. Práve toto prajem aj vám - keď viete, že vás niečo mentálne posunie, ale nenachádzate na to odvahu - aj tak to skúste. Aj keď neveríte, že sa vám to podarí. Nemusí sa. Možno vás však prekvapí, keď áno (ako mne) - a to za to stojí! Viem, že to nemáte ľahké, sme v tom spolu.

To, čo som sa za minulých 365 dní naučila, bolo mať viac na háku, čo si o mne kto pomyslí a teda obmedziť milosrdné lži, nebrať si k srdcu odradzovanie od činností, a ešte viac sa priznávať k svojmu pravému "ja". Čo sa týka mojej preferencie v extravagantnom zovňajšku, to mám na háku už dávno, ale určite mi dáte za pravdu, že oveľa náročnejšie je kontrolovať sa pod pokrievkou: svoju čestnosť, úprimnosť, a spomínané svoje pravé "ja", pretože len vtedy zistíte, kto vás má rád takých, akí ste naozaj. Môžem povedať, že odkedy som lži voči ostatným, ale aj voči sebe obmedzila na minimum úplne vo všetkom, nezažila som slobodnejší pocit.  Ako tak tento odsek po sebe čítam, znie to hrozne pubertálne a "múdro", neviem totiž presne opísať tú obrovskú hodnotu.
Takto:
K pravému "ja": Prichytili ste sa už, že na nejakom koncerte ste sa nezabávali len preto, že všetci okolo vás stáli? Alebo pri tom, že ste v neformálnej skupinke robili niečo, čo je vám proti srsti, pretože ľudia z onej skupinky by vás inak nebrali?
K odradzovaniu: Koľkokrát ste sa prichytili pri filozofovaní nad tým, ako vás vaši blízki nepodporujú v tom, čo skutočne chcete robiť, pretože z toho vraj nič nebudete mať? Koľkokrát ste niečo neurobili len preto, že vás niekto odradil slovami, že to bude zbytočné, lebo vám za to nikto nezaplatí?
K milosrdným lžiam: Zatĺkate, keď máte problém, a tvárite sa, že je všetko v poriadku? Zaklamete niekedy ľuďom len preto, že si to nechcete s nimi pokaziť a chcete si udržať nálepku slušnosti?
A viete, aký úžasný pocit budete mať, keď na všetky tieto otázky si môžete s pokojným svedomím odpovedať NIE, alebo NIKDY?!

Stále mám pocit, že to vyznieva ako pubertálne facebookové klišé. Možno je to pesničkami, ktoré mám práve pustené. Ale skúste si to zažiť:

Tancujte, aj keď nikto netancuje. Budete sa smiať, keď sa k vám niekto cudzí pridá a po koncerte/čomkoľvek vám ešte povie, že ste boli super (stalo sa mi, stálo to za to :D )... alebo sa všetci na vás pozerajú ako na retardovanú osobu - ja sa pýtam - no a čo?

Skupinke s úsmevom servírujte svoje pravé "ja", bez pretvárok, oni si zvyknú a keď nie, nestoja za to.

Keď viete, že sa mentálne posuniete ak podniknete určitý krok - urobte ho, aj keď sa vám to nepodarí, skúsili ste to - tie omáčky o tom, aké to bolo zbytočné a márne, budete počúvať tak či tak.
Taktiež keď máte problém, načrtnite, že niečo nie je OK (prosím, nie agresívne, ľudia majú totiž city), predsa nikto nevie čítať myšlienky.

A ľuďom hovorte pravdu. Pokiaľ možno, VŽDY. Aj keď toto môže byť ten najťažší krok. Teda musím sa priznať, tiež som bola pôvodne za to, občas si situáciu klamstvom zjednodušiť, ale odkedy som si dala predsavzatie, že sa budem snažiť to nerobiť, dosiahla som veľmi zvláštny pocit. Ono sa to javí ako jednoduché, byť úprimný, ale niekedy je to fakt "makačka" vyjadriť negatívny postoj. Povedať si, čo máte na jazyku, avšak nekonfliktne. Nebudete si ale musieť pamätať, čo ste komu povedali.
Tak či tak je jasné, že mnohých si týmto prístupom asi od seba odtrhnete, znechutíte, s tým som počítala. Čo ma prekvapilo viac - myslela som, že sa týmto poistím, že aj ostatní budú otvorenejší ku mne. To sa v mnohých prípadoch nekonalo. Nazdávala som sa, že keď si poviem svoj pohľad na vec a zároveň vyzvem druhých, nech tiež vyjadria svoj, prídeme na spoločné riešenie. Naopak, viackrát som postrehla očividnú pretvárku. Trápne ticho, alebo trápnu frázu, na ktorú už nikto, kto je aspoň trochu empatický, neskočí. Akoby som za to mala hrýzť. Akoby sa za vlastný názor mali hanbiť... nuž, asi nikdy ma neprestanú niektoré okolnosti prekvapovať, ale aj o tom je osobný rast. Ja už si nedokážem predstaviť, ako som mohla byť tiež istú dobu takáto.

Po všetkých týchto krokoch som si neopísateľne vydýchla, cítim sa voči ľuďom o niečo odolnejšia, a to je stále na čom pracovať! Prajem tento istý pocit zo seba aj vám, zlepšujte sa a buďte k svojmu okoliu úprimní!


*

Tak ako vlani, aj teraz venujem jeden odsek Alexovi Turnerovi a jeho včerajším narodeninám. Jeden profesionálne zretušovaný obrázoštek (to biele pozadie tam už bolo), nech sa páči. :*
Bože, stále ma desí, že som Arctic Monkeys začala počúvať, keď boli vo veku, v akom som teraz ja. Ale je to také nostalgické. Už sa teším, keď si ich logo nechám vytetovať. Nie je to pre mňa "len kapela", veľa dôležitých vecí v mojom živote by sa neodohralo tak, ako sa odohralo a to len z prostého, zdanlivo nepatrného dôvodu - že tvoria súčasť môjho playlistu. Dokonca môžem povedať, že by to bolo teraz so mnou úplne inak. Myslím, že o tomto by som mohla napísať článok. Možno tak objavím podobných magorov ako som ja.


*

Čo sa týka môjho osobného života, nemám veľmi čo o sebe zdeliť, a ako som spomínala v úvode, nie je mi to ani nejako extra príjemné. Ani záživné v podstate, pretože minulý rok bol pre mňa bohatý skôr po duševnej stránke. Samozrejme, mám za sebou aj zopár pekných chvíľ, ale nemyslím si, že by stáli za zmienku. Prípadne boli stelesnením hesla "kto nezažil, nepochopí". Nie je to tým, že by som pred vami chcela ostať nejako extra utajená, ale snažím sa tu vytvárať obsah podľa toho, čo mňa samotnú baví a nebaví čítať na iných blogoch. 

*

Týmpádom sa dostávam k poslednej téme, ku ktorej som chcela niečo napísať, a tou je, ako to bude s týmto blogom naďalej. Všimla som si, že v poslednej dobe je celkom pozitívne hodnotené, keď autor/ka o sebe zavše napíše aj niečo osobné. Aj moje staré blogy boli v podstate všetko internetové denníčky. Tu však cítim, že je pre mňa väčším naplnením, keď sa s vami delím o niečo hodnotnejšie, a v tom budem aj pokračovať. 

Teda takto, do každého článku, samozrejme, vkladáme kúsok seba. Mala som skôr na mysli, že sa mi sem nehodia články typu "dnes bolo zamračené, mám sa naprd, včera som robila toto a dnes toto", keď mám v zálohe desiatky článkov na konkrétne témy. 

Čo tiež veľmi neuznávam, sú hauly (t.j. nákupy) a čo som dostala k akému sviatku. Z hľadiska kozmetických produktov sa mi to zdá v pohode, nakoľko o nich sa dá potom napísať recenzia... ale celý článok o tom, ako som si kúpila/ako som dostala nejaké oblečenie, ja neviem, pripadá mi to ako veľmi málo hodnotný content na blog, skôr by som to šupla na Instagram alebo Facebook.  
Aj ja tu mám jeden článok s nákupmi a popravde, pri jeho písaní som sa cítila divne, akoby som sa tým chvastala. Pritom to tak ani nebolo, len som sa chcela zo začiatku trošku prispôsobiť vlne toho, čo je teraz populárne. Takže nikdy viac.

V podstate, nevidím ani zmysel v tom, prečo publikovať práve články o nákupoch oblečenia. Teraz si predstavte, že keď nejaké známejšie blogerky ukazujú svoje nákupy, hneď sa ich každý pýta, kde kúpili toto, kde tamto... a to mi nie je sympatické. Pretože mám pocit, že mnohé dievčatá nosia niektoré kúsky len preto, že sú často ukazované na blogoch, t.j., sú IN.
Keď sa niečo konkrétne hodí k vášmu osobnému štýlu a dajme tomu, že to zháňate už dlhšie a daná blogerka to práve ukázala, fajn, spýtate sa. Len často mám teraz dojem, že to, čo sa ukazuje na slávnych blogoch, sa úplne kopíruje aj na ulice a to už by som si asi aj dovolila nazvať ovcovitosť. Aj keď pôvodný úmysel bol asi byť originálny.
Síce ja sem pridávam napríklad outfity, a princíp toho, čo v tomto odseku píšem o hauloch, sedí 100% aj na toto. Lenže pri outfitových príspevkoch mám aspoň maličkú nádej, že človek si na to klikne preto, lebo chce vidieť, aký má bloger vkus a ako čo zladil.

Znova som sa rozpísala. :D

Vlastne ani vo wishlistoch nevidím nejaký extra zmysel. Nemyslím si, že by niekoho zaujímalo, že si želám členkové topánky, svetový mier a sveter. Netradičné wishlisty si pozriem rada, len zdá sa mi, že v poslednom čase si akoby každý želal to isté. 

*

Ja myslím, že je načase tento článok aj ukončiť, ospravedlňujem sa za absenciu obrázkov, k podobným táraninám sa snáď ani nič nehodí. Vidíme sa pri ďalšom článku, ktorý bude úplne iného formátu, než sú doteraz všetky hatlaniny na tomto blogu! :)

A ja si predsalen dám jedno predsavzatie, aj keď som si povedala, že si žiadne nedám. Venovať sa tomuto miestu častejšie. Vďaka tomuto podivínskemu žlto-ružovo-červeno-sivému miestu som minulý rok prekvapivo spoznala hneď niekoľko zaujímavých ľudí, ktorí tiež blogujú a dosť som si ich obľúbila. Ja fakt nechápem, že to tu niekto aj reálne číta. Dvojbodka dé (snažím sa to tu udržiavať s minimom ksichtíkov). A vtipné je, že vďaka tomu, že som sa ja vrátila k blogovaniu, mám čo čítať aj ja!



A čo vy, ako sa máte?
Zaujímalo by ma, ako sa vy periete s touto falošnou dobou, tiež ste spoznali temnú stránku úprimnosti?

7 komentárov:

  1. Dnes ráno mi umřel křeček, jsem z toho dost smutná :-( Ach jo :-( To mi ten rok nezačal hezky :-(

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to je mi ľúto :( ... Mnohí v tom vidia proste "len škrečka", ale my, čo sme na ne zaťažení, to vnímame inak. Tak teda úprimnú sústrasť, škrečuľko ak už bol starší, sa aspoň už netrápi. :)

      Odstrániť
  2. Ja už niekoľko rokov prdím na to, kto si čo o mne pomyslí. Veď so sebou žijem ja, nie oni, tak mi môžu byť všetci ukradnutí. Ako netvrdím, že teraz chcem budiť dojem nejakého mámfpičistu, ale proste... Mám sa správať podľa očakávaní iných? Veď tak v živote nebudem šťastná už len z toho dôvodu, že moje názory na celý vesmír sú v 90% prípadoch absolútne odlišné, než názor ostatných. A milosrdné či zdvorilostné lži ma tiež už dávno prešli. Nikam to nevedie, obzvlášť ak aj tá druhá strana vie, že je to len také etické klišé.. Rovnako ma omrzelo aj každoročne hrať sa na facebooku akí sme všetci kamaráti zrovna v ten jeden deň roku, kedy má niekto narodeniny.. Načo? Celý rok sa niekomu neozvem a potom mu napíšem všetko naj? Niee.. Píšem zo zásady len ľuďom, s ktorými som v kontakte či už takto na blogoch alebo osobne alebo aspoň cez správy či komenty. Proste ľudia, na ktorých mi ozaj záleží a nemusím sa falošne pretvarovať ako im želám hory-doly keď mi je v skutočnosti ich život ukradnutý.. Myslím, že ľudia by už konečne mali kašlať na nejakú vymyslenú etiku, veď je to ako žiť vo väzení - rozmýšľať nad každým slovom, každou myšlienkou či ju môžem alebo nemôžem vysloviť, či urazí alebo neurazí, či nebudem za hlupáka, že mám iný názor.. Ľudia, kašlite na to a buďte sami sebou. Jednak pocítite slobodu a jednak sa zbavíte ľudí, ktorí do vášho života nepatria a naopak naberiete ľudí, ktorí vidia svet rovnakými očami a to je to najlepšie čo sa vám môže prihodiť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Krista, odpísala som ti na to taký koment, že mi to ani nechce zobrať. Ako ok, ja to sem asi na viackrát teda vložím, ale :D ... proste prečo musím stále toľko písať? :D

      Presne tak, môžem len súhlasiť. :)
      Ako, je mi jasné, že som neobjavila Ameriku, ale trvalo mi nejaký čas dostať sa do tejto "mámvritistickej" fázy. Bola som v detstve vedená k tomu, aby som domov prichádzala so samými jednotkami a podobne, aj keď už vtedy som cítila, že mi to memorovanie nejde. Ďalej jednotkári samozrejme musia byť slušní, čo viedlo k ďalším problémom, kde to u mňa aj vzniklo - dávať si pozor na slová, aby som náhodou nepovedala niečo zlé, byť tip-top aj pred učiteľmi... Celé to má hlbšie korene, ale tomu určite chápeš, lebo si si tiež asi kadečím prešla.
      Lenže časom som zisťovala, že aj keď som sa snažila spĺňať požiadavky tých aj tamtých, vždy si našli niečo, čo by sa ešte dalo zlepšiť, lebo buď niečo predtým nebolo dosť dobré, alebo naopak, "mám naviac".
      A tak potom z detstva vznikne vzorec, ktorý si podvedome človek so sebou nesie. Napríklad mala som spolužiačku na základke, ktorá mi stále opakovala, že si mám viac hovoriť, čo si myslím. To som nezvládala, fakt ani nechápem prečo, keď teraz mi to nerobí problém, ale keď som vtedy chcela povedať niečo proti pravidlám "slušného" vystupovania, tak som sa nejak zasekla a nešlo to zo mňa von.
      Ono to znie celkom ľahko, keď je to napísané, že "buď sám sebou", ale kým si to človek nebude opakovať stále dookola, tak sa toho veľa nezmení, ak bol vychovávaný k tomu, aby každého poslúchal. :/
      Teraz si napríklad všímam, že tu medzi nami behajú aj takí ľudia, ktorí zase o sebe všade hovoria akí sú úprimní, napíšu si o tom nejaký blbý citát, a v realite nevyjdú s pravdou von ani zaboha, aj keď tušíš, že niečo nehrá. Napríklad ja som nejaký polrok, možno rok ani netušila, čo niektorým na mne vadilo, až keď som sa to dozvedela z tretej strany, a dosť ma to prekvapilo. Pritom by bolo také jednoduché mi to proste povedať. Ale najväčšia sranda je, že keď som im povedala, nech sú frajeri a povedia mi to do očí, ani pár minút po tom mi nič nepovedali, až neskôr, a išlo to dosť ťažko a ešte sme sa pohádali. Pritom nič strašné to nebolo, sralo ma len to, že sa to riešilo fakt možno aj ten rok za mojím chrbtom.
      Vlastne teda takto nejako bolo myslené aj to, čo som písala v článku... fakt zatĺkanie a falošné úsmevy sa neskôr aj tak prezradia, ak si človek nevstúpi do svedomia... Ja, keď si spomeniem na svoje "bojazlivé" obdobie, tak fakt si neviem predstaviť, že sa tak niekto ešte STÁLE cíti, aj po 18-tke. Strašné to musí byť.
      Inak posledné roky som mala problém, nevedela som si ho uvedomiť, ale z duše mi v tomto prehovorila aj Evžuu (v nejakom videu, alebo statuse, nepamätám) - že nerieši čo si kto pomyslí o jej štýle v obliekaní a líčení, ale občas ťažšie nesie, keď niekto urazí jej osobnosť ako takú. A presne toto sedelo na ten môj problém. Tak je to fajn, keď sa ti zrazu tak otvoria oči, že vieš, v čom máš na sebe pracovať. Ale už pletiem piate cez deviate, úprimnosť cez mámvritizmus, neviem, snáď sa v tom dá vyznať, píšem to o 4 ráno. :D

      Odstrániť
    2. Ak by som tento koment mala nejak zhrnúť... Ja som rada, že už nemám obdobie ako v 1. triede na strednej, keď ma trápilo že sa o mne rozpráva, ako hrozne sa obliekam - teraz si toto naopak užívam. Stále ma ale trápilo, keď som niekam nezapadala (povahou), takže "snaha byť bez chybičky" sa stále ťahala, a vlastne ani neviem, čo to zlomilo. Fakt. Ale že vôbec. Ale je to super!
      Ono možno je to aj tým, že si to decko a teenager ešte len formuje svoju osobnosť a sám sa poriadne nepozná. Ja som začala naberať sebavedomie, keď si ma ľudia s niečím začali spájať, že už bolo nejak viac zrejmé, viac okaté, kto som a že to dávam aj najavo.
      Len fakt, znova, nechápem, ako niekto v tom strachu môže žiť ešte dnes. Zmazať si tmavý rúž len preto, že nejaký blbý chalan povedal, že to vyzerá hrozne? Čo sme kde sme??? (Toto konkrétne môj prípad nebol.) Alebo keď som dookola počúvala, že jedna baba druhej hovorí "toto si nedávaj, to sa už nenosí" a tá druhá poslušne prikývne a fakt to prestane nosiť... Ako ja neviem... Pre mňa je neúprimnosť už len to, že aj pred nejakým chlapom sa žena správa/oblieka úplne inak, než sa správa/oblieka každý deň. Mali by vedieť, aké je to super, keď sa s nimi niekto, hocikto, baví PRÁVE PRETO, aké SÚ!
      OK, tak ešte k tomu prianiu k sviatkom. Narodeniny si vystihla, tam nie je o čom - ale mne sa ešte zastáva rozum, keď vidím, ako niekto na Vianoce "musí" poslať každému SMS a už ani nemá náladu, počuješ len, že "ach, ešte tomu, ešte na tamtoho som zabudla"... to potom keď takto niekto 1000 ľuďom napíše to isté, tak to prianie ani zo srdca nepraje, aj keď to nemyslí zle. No, divné.
      Dobre, ja už to teda ukončím, ani nechcem vedieť, koľko som toho napísala. :D
      Ďakujem, že to tu čítaš a mimochodom ja navštevujem tiež, len chvíľu trvalo, kým som zistila, že žiješ; blogger by mohol spraviť nejaký update, že by zmena URL nenarušila čitateľskú komunitu...

      Odstrániť
  3. Ja nemám na srdci žiadne zaujímavé alebo vzletné myšlienky momentálne, tak len pozdravujem a prajem krásny neskorý štart do rôčku 2016! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti, super že si sa po dlhej dobe ozvala, žiješ? :)
      Neskorý ani nie, ja som vždy o niečo pozadu, takže si to celkom vystihla. :D
      A tebe tiež šťastný nový rok, aj takto osobitne v komentári!

      Odstrániť

Ďakujem za prečítanie článku. Ak sa rozhodneš zanechať tu reakciu, budeš odmenený/á pamlskom v podobe mojej odpovede.
Muc!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...